O citrusovom dreve a nesmrtelnosti

Vladimír Weiser Rosenfeld

Nie je tomu tak dávno, čo vedľa nás žili veľmi starí dedko a babička obklopení ich malou, ale krásnou záhradou. Po tom čo dedko, v mimoriadne pokročilom veku, zomrel, dali príbuzní babičku do domu dôchodcov a prv než pozemok predali, záhradu upratali. Tak po americky – buldozérom. Prv než zbuldozérovanú haldu odviezol nákladiak na smetisko, podarilo sa nám z nej vytiahnuť pahýľ čínskej ruže (Hibiscus rosa-sinensis) a starý pomarančovník c.sinensis, navrúbľovaný na c. aurantiu. Čínska ruža nám kvitne o sto šesť, ale pomarančovník „presadenie“ neprežil. Spočiatku síce z pahýľa vyklíčili vetvičky (viem to, pretože som ich chodil každé ráno pozorovať a odstraňovať tie, ktoré vyklíčili z podnože), ale neskôr tie z vrúbľovanej časti vyschli. Čakal som, že snáď nové púčiky vyklíčia, ale nestalo sa, kôra začala schnúť a lúpať sa… Smutný pohľad. Nuž, nič sa nedá robiť, povedal som si, a potom ma napadla poučka z fyziky: Energia ani nepribúda ani sa nestráca, len sa mení z jednej formy na druhú. Z pahýľa stromu by sa dala urobiť…

Váza! Spomenul som si na známeho menom Charlie Walker, ktorý vyrába na sústruhu drevené vázy a misy. Zavolal som mu.

„pozri,“ povedal Charlie, „ja vyrábam vázy galériovej kvality. Drevo sadových stromov nemá charakter…“

„Ale, Charlie,“ nestrácal som nádej, „možno to spojenie podnože s pomarančovníkom…“

„Vladimír, Vladimír,“ prerušil ma Charlie takmer trpezlivo, „ja vyrábam dokonalé predmety zo vzácnych driev, na to aby sa zhotovilo niečo vystaviteľné z citrusového dreva by musel byť človek snáď raketový vedec ¹.“

Rozlúčil som sa s poďakovaním, ale s tým pahýľom v zemi som sa akosi nevedel rozlúčiť. Keby som tak našiel drevorezbára, ktorý obrába drevo z ovocných stromov, a/alebo z vrúbľovanej časti stromov, ba dokonca z citrusovníkov… Keď aj nie na našom ostrove, snáď by som ten pahýľ mohol poslať poštou… Ale kam?

Kdo hĽadá, nájde

Trochu mi to trvalo, ale našiel som majstra menom Kim Powers v štáte Arkansas, ktorý zhotovil zaujímavú misu z vrúbľovanej časti jablone. Kim mi povedal, že prv než drevo vysušil, misu vysústružil do tenkosti ½ cm a keď misa vyschla, prekvapilo ho, že podnož od vrúbu sa líšila nielen farbou, ale tiež štruktúrou. vrúb (svetlá časť misy) zostal hladký, kým podnož (tmavá časť misy) sa schnutím jemne zvila. kôra ponechaná na okraji misy dáva predmetu veľmi prírodný výraz:

ale u citrusov my neštepíme len ušľachtilú odrodu na podnož citrusovníka, ale tiež na poncirus. Nájde sa majster, ktorý zhotovil čosi z vrúbľovaním spojených dvoch typov dreva? Pokračoval som v pátraní a vskutku – Jack Nissen v Kalifornii zhotovil misu z kmeňa prastarej hrušky navrúbľovanej na jabloň. Ako mi Jack vysvetlil, tvrdé vnútorné drevo jablone – podnože – dekoratívne kontrastuje so svetlejšou farbou dreva hrušky:

„Nuž nielen výrobok zo sadového dreva, ale dokonca aj z vrúbľovaného som našiel. Už len z citrusového mi chýba,“ chválim sa Oľge.

„Tak to by si musel nájsť toho raketového vedca…“ dodáva Oľga s úsmevom.

A stalo sa...

Skutočnosť je podivnejšia než fantázia

Otec J. Paula Fennella bol rezbárom, ale Paul vyštudoval letecké inžinierstvo a za mlada pracoval na NASA „Apolo“ projekte, ktorého cieľom bolo vyslanie prvého človeka na mesiac. Ako koníčka začal sústružiť vázy z dreva, podľa návodu zo starej knižky, ktorú si požičal z verejnej knižnice. Príbuzní sa smiali, keď im povedal, že v predslove autor odporúča učenie sa sústruženia ako aktivitu vhodnú pre tých chlapcov, pre ktorých by bolo bežné školské štúdium príliš náročné…

Rokmi Paul vynašiel viacero nových nástrojov a spôsobov opracovávania dreva sústruhom. Často na túto tému prednáša, ale keď odchádza na lekciu, manželka ho varuje aby nepriotrávil poslucháčov nadmernou dávkou informácií.

Paulove vázy sú dnes vo významných muzeálnych a súkromných zbierkach, napríklad v Smithsonian, Detroit Inštitút Umenia, Minneapolis Inštitút Umenia a Výtvarnej Galérie Yale University.

Paul už dlhé roky žije v Arizone kde, ako mi povedal, citrusy postupne ustupujú výstavbe. Tu sú dve vázy nášho raketového vedca, vytvorené z Arizonského citrusového dreva:

„Vrkoče“

Citrusové drevo

16 cm, prierez x 22 cm výška

1999

Rockefelerova zbierka

„Kvety a Liany“

Citrusové Drevo

16 cm prierez x 20,2 cm výška

2002

Zbierka Al Silnika, N.Y.C. N.Y.

Paul mi vysvetlil, že vázy rád sústruhuje nahrubo z nevysušeného dreva a po vysušení ich vyrezáva. Citrusové drevo nie je jediné subtropické ovocné drevo ktoré používa. Mimo iné urobil tiež fantastické vázy z dreva rohovníka obecného, ktorý je známy tým, že plodí sladký a voňavý svätojánsky chlebíček a latinsky sa volá Ceratonia siliqua ². Tento strom naši susedia našťastie nemali, takže nebol zbuldozérovaný a náš pestujeme v kvetináči. Keby sme sa sťahovali, ide s nami, takže je nesmrteľný … .

Xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Poznámka:

1.: bežná Anglická fráza: „To by musel byť človek raketovým vedcom“ alebo „To by musel byť človek mozgovým chirurgom“ sa používa podobne ako v čechách či na Slovensku „To by musel byť človek Einštajn“.

2.: Tri ukážky z váz Paula Fennella, z dreva Ceratonie siliqua:

Slávna „Ilúzia košíkového pletenia“ (zo seriálu „Objavy“)

25,4cm prierez x 23,5 cm vysoká

2002

„Pocta Rene Laliquemu“ (Rene Lalique – Francúzky Secesný umelec/klenotník – sklár)
17,8 cm priemer x 19 cm výška

2003

A mne najbližšia: „Vášeň môjho otca“
16,5 cm prierez x 48,9 cm vysoká

2003